Dejiny - Bibliografia

SOCIÁLNA PRÁCA Z TROŠKU INÉHO POHĽADU

SOCIAL WORK FROM A SLIGHTLY DIFFERENT PERSPECTIVE

                                                                                         Alexander Puss SJ

Abstrakt: Cirkev vždy sa snažila vyjadrovať sa k aktuálnym otázka ľudí, tak je tomu aj v oblasti rôznych závislostí. Treba sa však pripomenúť, že vášeň, ako závislosť ešte nemusía byť zlé, iba sa tým môžu stať. Ak nie sú uspokojené naše základné ľudské potreby nastane nezdravé hľadanie náhrady. Sú však ľudské potreby, ktoré nemožno ničím nahradiť, mladý človek neraz uteká z takého nezdravého prostredia. Rodina je jediné miesto, kde si tie hodnoty možno osvojiť. Našlo sa aj riešenie, ako dodatočne doplniť tento deficit, je tým komunita cenacolo.

Kľúčové slová: cenacolo, cirkevné spoločenstvá, dobrovolníctvo, láska, radosť, sexualita, sloboda, spiritualita, šťastie, vášeň, zamilovanosť, zodpovednosť, závislosť

1. 1.kapitola: Cirkev a socialna práca s narkomanmi
2. 2.kapitola: Radosť – vášeň – a ich nedostatky, choroby
3. 3.kapitola: Sloboda a zodpovednosť

Úvod

Bude už tomu 30 rokov, čo som sa zoznámil so tzv. socialnou prácou, vtedy sa tomu ešte tak nehovorilo. Bola to práca s chudobnými, najprv to boli stanice Metra vo Viedni, neskôr pouličné deti Rumunsku, na Ukrajine. Čoskora sa však objavili potreby aj na Slovensku. Po roku 1989 jeden, z naších miništrantov sa stal narkomanom (dnes hlavý zodpovedný za dom, kde sa „liečia“ mladí z celej strednej Európi). Bola to dlhá a namáhavá cesta, môj podiel je minimálny – to málo by som chcel stručne načrtnúť.

Cirkev a socialna práca s narkomanmi

O sociálnej práci sa veľa hovorí, je to téma stále aktuálnejšia.[1] Mnohí to skúšajú študovať, získať diplom a potom hľadať iné zamestnanie – lebo sa z toho nedá vyžiť. Je to síce celkom pochopiteľné, ale iba pre kresťanov. Bola to protestanská cirkev, ktorá prvá viditelným spôsobom sa začal angažovať proti drogovej závislosti. Najviac to poznáme skrz osobu luteránského kazateľa Davida Wilkersona (1931-2011). Vo svojej najznámejšej knížke Díka a kríž opisuje svoju životnú púť, ktorá sa podľa neho začal ešte v roku 1958. Z toho istého roku pochádza aj prvé denníkové spracovanie životného osudu mladej ženy (Dievča zo Saxy-baru, autorom je Michel Quoist, okrem tejto mnohé jeho knížky sú preložené aj do slovenčiny). Právom sem patrí aj Karol Wojtyła, jeho univerzitné prednášky z konca 50-tých rokoch o metafizike cudnosti a studu – jeho prvé náčrty a Teológie tela. Rozsiahlejšie Wojtyłovo filozofické dielo venované téme manželskej lásky a sexuality už teda obsahuje základné východiská, z čoho vznikla dôležitá kniha ako súhrn prednášok Karola Wojtyłu z rokov 1958-59 na Katolíckej univerzite v Lubline.V slovenčine to vyšlo síce až v roku 2003 (Láska a zodpovednosť), v taliančine o pár rokov (agličtina[2]) skôr, napriek tomu právom to môžeme považovať za čosi revolučné v oblasti telesnosti a vášni v dobrom slova zmysle. Z čoho nepriamo vyplíva aj konštatovanie, že tá tzv. „sexuálna revolúcia“ 60-tých rokoch bola iba útokom, až by sa dalo povedať obranou voči zdravej telesnosti, čo K. Wojtyła naznačil, a neskôr Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est aj jasne potvrdil, nevyhýbajúc ani pojmu eros (alebo vitálnosť cf. pozn. č. 18). Porov. Elmer Gantry (1960)

Dr. Theoder Bovet sa prekladalo aj do slovenčiny, a manželstve, o intmnom živote píše doteraz nezažitou otvorenosťou...

Pápežská rada pre pastoráciu zdravotníckých pracovníkov už v roku 2001 vydala vo Vatikáne „Pastorčnú príručku“ s názvom Cirkev, drogy a toxikománia, no málokto to skutočne aj študoval.[3] Predchádzajúca kniha Žiť, hoci aj na kolenách je kniha od Jiřího Vaceka, dráma muža, ktorý prežil peklo na zemi – závislosť na drogách. Autobiografický príbeh mladého muža, ktorý od roku 1975 začal užívať drogy. Ako jedinému zo stotisíca sa podarilo prežiť, aby sa stal neskôr, po úspešnej liečbev nemeckom Day Tope, členom policajnej skupiny nasadenej do boja proti drogám v západnej Európe.[4] V roku 2008 sa konal kurz pre duchovných pracovníkov na tému: Prevencia problémov s alkoholom a drogami (Joyce De Ridder, Poprad). V tom istom roku bola vydaná knížka: Športom proti drogám - Play tru. Ži pravdivo, neklam sám seba. Prvý antidopingový projekt pre tínédžerov a ich rodičov.

Spomínaný rok 1975 je významný aj z dvoch iných hľadísk, jednak, že Katolícka cirkev prvý krát jasne poukázala na možnosť dostať sa zo závislosti. A po druhé, že dala jasné Vyhlásenie o niektorých otázkach sexuálnej etiky (Persona humana).[5] Osoba Matta Talbota (nar. 1856 – zomrel 7. Juna 1925.), bývalého írského alkoholika je významným medzníkom, stal sa ctihodným, čo je prvým stupňom k svätorečeniu.[6] Medzi prvými Mary Purcell spracovala jeho životopis pod názvom Matt Talbot and His Times (- a jeho doba[7]). O štyri roky na to aj v nemeckej oblasti sa objavila knížka tematikou alkoholizmu, ktorá sa dožila viacerých cirkevných vydaní. Jeho unikátnosťou je priateľský prístup, to čo o pár rokov neskôr reholná sestra, Matka Elvira objaví v talianskej oblasti (Helmut Harsch, Alkoholizmu: Schritte zur Hilfe für Abhängige, deren Angeförige und Freude). Zo sveta závislých žien, alkoholičiek Catherine Matinee sa odhodlala dať svoj život na papier, ale až v roku 1992 (vlastné vydanie v Budapešti). Nedá sa zistiť kedy vyšla prvý krát – samizdatom – vzácna knížka Ještěrka od Iva Sanetrníkovej, ale jej opakované vydanie pochádza z vydavateľstva Zvon.[8] Veľmi pozoruhodná je jej pôvodná edičná poznámka:

Text, ktorý se nám dostal do rukou, je jedinečná... Jej jedinečnosťa pravdivosť spočíva v jeho autentičnosti. Autorka, ktrerá je skrytá za pseudonym (Ještěrka), úpřímně a bez zábran, vydáva svědectví o svě vlastní cestě z pocitů životní práznoty přes závislosť na drogách, což obojí je vlastní nemalé části naší mladé generace, k postupně a bolestně získané víŕe v Boha a v platností mravních zákonů.

Je dobré robiť dobro, hlavne ak patrične kompenzovaní budeme až v Nebi. Dobrobvoľníctvo je jedným kľúčovým znakom dospelosti – dospelej spoločnosti. Koniec koncom Košice je tento rok mestom dobrovoľníctva. Na prvý pohlad je každému z nás jasné, že sú ľudia, ktorí nás potrebujú. Jednoducho nie sú schopní žiť samostatne. Buď sa tak narodili, alebo sa stali postupom času neschopnými žiť naplno. Ak chceme byť úprimní, musíme sa priznať, že ani my nežijeme naplno... Dokonca niekedy všetko máme, čo potrebujeme ku šťastiu, a predsa, čosi nám chýba. Kto by netúžil po šťastí? Ak sa však opýtame ľudí okolo nás, málokto má odvahu povedať, že je šťastný. Je to aj pochopiteľné, ved šťastie nemá byť životným cieľom, je to iba vedlajším účinkom úspešného života.[9]

Radosť – vášeň – a ich nedostatky, choroby

V duchovnom živote rozlišujeme tri vrstvy, alebo úrovne záujmov. Tí najjednoduchší ľudkovia/ mladí túžia po pôžitku. Rodičia im to dopriali vlastne od narodenia, a snažia sa im to zabezpečiť aj v neskoršom veku. Mať – mať a mať, to je ich životným heslom. Nič nemusia dosiahnúť, žiadne úlohy, domáce práce... ich úloha je iba učiť sa. Lepšie povedané nejakým spôsobom zvládnúť skúšky, získať dipom. Uži si život, kým si mladý... je najčastejším heslom v modernom svete. Radosť však pramení z niečoho vyšieho, z dosiahnutie mnou vytýčeného cieľa. No tento cieľ by nemal byť iba zamerané na seba, teda čisto egoistické. Ako keď niekto chce byť lekárom iba preto, aby si dobre zarábal, rýchlo zbohatol... Pocit skutočného šťastia majú iba tí, čo majú dlhodobejšie vznešené cieľe. Už ten samotný fakt, že sa blížim k tomuto cieľu ma dokáže urobiť šťastným. Učím sa byť spokojným, uspokojiť sa tým, čo už mám a netrápiť sa nad tým, čo ešte nemám. Možno práve preto sú nám tak sympatickí ľudia v chudobných krajinách sveta, dokonca im závidíme ich neustálu radosť, veselosť – hoci niekedy nemajú ani polovicu toho jedla, čo mi konzumujeme – túžiac po uspokojení základných potrieb. Nehovoriac o tom, že aj tie duchovné potreby riešime konzumáciou materiálných dobier.

Ak si uvedomíme, ako málo niekedy stačí ku šťastiu, tak by sme si mali uvedomiť aj to, že my sme tí, čo najviac potrebujeme sociálnu/ charitatívnu prácu. Potrebujem pocit užitočnosti, ten ničím nenahraditeľný pocit altruistu. Sociálna práca je prvom rade práca na sebe, nie iba seba-realizácia ale skôr sebauskutočnenie (v duchu Evanjela). Ja osobne od útleho veku sa stretám so samovrahmi, teda s tragickými faktami sebazničenia. Či je to náhly alebo pomalý odchod z toho sveta by nemal byť rozhodujúcim faktorom – čo robiť, kde začať, komu najskôr podať pomocnú ruku? Dodnes neviem pochopiť, ako je to možné, že sa nájdu ľudia, finacie, prostriedy pri vyšetrení vrážd – nech to trvá aj roky a roky, a keď sa jedná a samovraždu – tak nad tým si vôbec nelámu hlavu, prípad sa uzavrie rýchlo a jasne. Skoro nič sa neinvestuje na prevenciu, iba sa konštatuje: taká je doba. Mali depresiu, nevedeli východisko, takto to riešil atd., dokonca akoby každý mal na to právo. Prejav praktického ateizmu – a to aj nášho, ak sa nad tým nepozastavíme ani my, čo sa ešte považujeme za veriacich.

Túto moju úvahu by som chcel podložiť jednak faktami, číslami, na druhej strane poukázať na možné pokusi prevencie. Hoci od mladosti ma najviac šokovali samovrahovia, teraz by som sa chcel zamerať iba na choroby zo závislosti – teda na pomalú smrť, na pomalý, ale jednoznačný odchod z toho sveta. Mám istú ťažkosť vyjadrovať sa autenticky, tematiku som totiž nezačal študoval zo slovenskej odbornej literatúry. V madarčine choroby závislosti sa vyjadrujú ako „choroba vášne“/ szenvedélybetegség/. Čo znamená, že vášeň, ako taká ešte nie je zlá. Dokonca je potrebná. Vášnivý životný štýl je až závideniahodný.[10] Dokonca sa to odporúča aj v rehoľnom živote, aspoň sa takto vyjadrila istá karemelitánka.[11] Vášeň však sa môže stať chorobnou, keď prerastie naše povinnosti a životné úlohy. Zaľúbenosť je typickým prejovom tejto choroby, ak sa to dá takto definovať. Naraz je všetko iné, mení sa chierarchia hodnôt, kto je proti – stane sa nepriateľom. Našťastie po čase (podľa odborníkov ani nie po dvoch rokoch[12]) dôjde k vytriezveniu. Niekedy už v mladom veku sa staneme vášnivými zberateľmi čohosi... Nezáleží až tak na tom, čoho, skôr koľko sme schopní do toho investovať – až sa to stane chorobnou, na úkor rodiny, rodinného rozpočtu. No ten zážitok úspechu, že som zohnal – že mám..., že som doplnil zbierku s unikátom - je až neopísateľný.

Stať sa chorobne závislým sa definovalo kedysi iba pri návykových látkach, začnúc alkoholom.[13] No dnes je to už celospoločenským fenoménom... teda čo sa týka pijatiky, až tolerovateľný. Čo sa týka omamných látok po roku 1989 v Maďarsku bolo evidovaných stále viac narkomanov. V tom roku ich bolo 3.553, a tento počet do 1999 narástol na 11.373 (Rácz, 2000). Otvorili sa hranice smerom na Západ, dalo by sa povedať pre mnohých smerom nie k slobode, ale k svojvôli (všetko je už dovolené). Pamätám si, vtedy ešte ako mladí jezuiti sme začali chodievať do Viedne, pravda nie nakupovať, ale navštevovať bezdomovcov, nosiť teplé jedlo, lieky – v spolupráci s miestnými dobrovoľníkmi. Bolo to čosi nové, zarážajúce vidieť narkomanov, chorých na AIDS/ HIV – toto nás čaká? Páter Georg Sporschill SJ bol prvý, čo nám otváral tie pravé hranice, robiť dobro bezhranične. Pozvali sme ho síce na Slovensko, pochodili sme zopár charitatívnych možností, no jeho činnosť sa rozvíjala až ďalej, v Rumunsku. Postupne sa otvárali možnosti posielať naších dobrovoľníkov do Rumunska, na Ukrajinu, dokonca aj do Kambodže.[14] No tak ako páter Sporschil SJ z Rakúska, tak aj známy františkán Böjte Csaba OFM konštatovali, že by bolo veľmi náročné ich cirkevné sociálne projekty importovať na Slovensku. Fráter Böjte momentálne zodpovedá za vyše 2.000 pouličných[15] detí, aj na Ukrajine pomerne ľahko sa dali zriadiť detské domovy rodiného typu, no naše pomery sú menej dramatické. Tak sme usúdili s mojími spolupracovníkmi naše dobrovoľníctvo sústrediť na problematiku závislosti, založili sme občianske združenie Dobroprajnosť (dostupnosťou www.dobroprajnost.eu).

Vráťme sa teda k drogám. Máme dostupné informácie, že v bývalom Československu už v roku 1953 sa konal výskum s omamnými látkami (LSD), boli to vtedy dobrovoľníci z kruhu psychológov, psychiatrov. V roku 1961 už sme sa stali najväčšími výrobcami a dodávateľmi tejto syntetickej omamnej látky v rámci okolitých susedov (Výskumný ústav farmácie a biochémie). Od roku 1965 pod prísnym dozorom ŠTB farmacia Galena (Opava) začala vyvážať LSD.[16] Samozrejme bežní ľudia ešte aj v 80-tých rokoch používali iba dostupné lieky (Diazepam, Radepur), na upravenie nálady. Medzi tými bežnými ľudmi, ako tie najlacnejšie omamné látky naďalej ostávali rôzne lepidlá, typu čikuly, s nimi dodnes bojujú v niektorých južných okresoch Slovenska (zákaz predávania).[17]

Ten samotný fakt neschopnosti odolať závislosti je už chorobou (addictio), o tom sa veľa píše, aj podrobne analyzuje spomínaná, tu citovaná habilitačná práca (Lacz, 2018). Radi robíme to, čo nám pôsobí radosť, príjemný[18] pocit. Problém vzniká vtedy, ak tie činnosti uprednostňujeme na úkor bežných a základných povinnosti. Postupom času, ak vznikne napätie, úzkosť, dotyčný človek/ mladý zistí, že tie z vonku dodané látky ľahko a rýchlo znižujú ten nepríjemný pocit úzkosti. Po čase úzkosť vzniká aj vtedy, už keď sa znižuje hladina tých z vonka dodaných látok. Jednoducho povedané: ak oklameme vlastný organizmus a dodávame tie povzbudzujúce látky z vonka, tak prestane vyrábať znútra (porov. oblasť psychohygieny). Človek sa stáva nesamostatným vo výrobe potrebných hormónov, a znova reštartovať vlastný organizmus je dosť náročné, abstinencia len ťažko znesiteľná. Aj v tom najlepšom prípade drogová závislosť sa premení na závislosť na lieky. Jednoducho človek sa stane závislým na niečom.

Dobre vieme, že nudný život je ťažko znesitelný. Ak sa však nenaučíme žiť vášnivo, pracovať, tvoriť, tak skôr či neskôr nás mocnia nezdravé vášne, lepšie povedané: ochorejú naše potlačené vášne. Stvoriteľ, Boh do každého z nás vložil eros (vášeň/ vášnivú túžbu[19]), čo sa má prejaví iba postupne. Ak nie sme schopní spolupracovať s Božím erosom, tak sa to v nás ľahko zdeformuje. Zneužiť to je dokonca hriech, škoda veľká, a prejaví sa to katastroficky.

Sloboda a zodpovednosť

Teda môžme povedať, že máme právo, až povinnosť žiť vášnivo. Popri tom však ostať slobodní, nezávislí od nezdravých vášní. Už na začiatku 20. storočia nachádzame vyjadrenia o nemožnosti byť celkom nezávislý, dnes by sme tomu povedali – žiť bez vášne. Géza Gárdonyi vo svojom historickom románe „Boží väzni“ (Isten rabjai) opisuje mladého mnícha, ktorý po dlhom čase sa dostal za kláštorné múry. Ako sirota vyrástol v rehoľnom prostredí, kde ani netušil, ako sa žije mimo kláštora. Jedného dňa prechádzajúc po meste videl veľa opitých, žobrákov, namyslených obchodníkov, hromadu verejných nemravnosti. Hrôzou sa pýta svojho staršieho spolubrata, čo sú to za ľudia? Sú to všetci závisláci, jedni na alkohole, iní na peniazoch, na telesnom pôžitku (sexualita, obžerstvo). A my sme na čom závislí, pýtal sa mladý mních. Áno, aj my sme závisláci – závisláci na Bohu – odpovedal slzami v očiách starý mních. Boli to slzy radosti a sťastia, a mohli sme iba tušiť, že kedysi aj on bol na niečom inom závislý. Vždy som stál nechápavo pred obrovskými stredovekými kláštormi, dnes, poznájuc Mariána Kuffu, alebo tú úžasnú talianku matku Elviru (podľa niektorých novodobá[20] Matka Terezia) začínam chápať hojnosť stredovekých „reholných povolaní“, tak v mužských ako aj v ženských kláštoroch.

S matkou Elvirou[21] som sa zoznámil v Jubilejnom roku 2000. V rámci pešej púte do Ríma sme sa zastavili aj v jednej talianskej komunite, kde žili dievčatá s ťažkými závislosťami. Napriek tomu boli milé, veselé – na prvý dojem skoro, ako rehoľnice. Z predchádzajúcich štúdii som už vedel, že skutočná rehoľná sestra má byť aj navonok pôvabná, až neodolateľná[22], zrelá žena. No tie tu boli narkomanky, prostitútky, teda bývalé... vediac, uvedomujúc, že iba abstinujú, a ostanú nimi celý život. Neskôr v Chorvátsku som mal možnosť zoznámiť sa aj s mužskou komunitou, a keď sa vyskytla možnosť založiť komunitu aj na Slovensku, tak som neváhal vyjsť im v ústrety. Prvá destinácia bola mnou dobre známa dedinka: Báč, blízko Šamorína, kde som kedysi maturoval – potom žil, teda mal známosti, možnosti sponzoringu, vybavovanie povolenia. No blízkosť „veľkomesta“ je vážným problémom. Matka Elvira túžila po odľahlom, až neznámom mieste. Vdaka Božej prozreteľnosti ma prechodne vymenovali za pomocného duchovného v blízkosti Senca. Hoci tak, ako v Šamoríne, už aj tu sa pohybovali po roku 2000 dealeri na dennom poriadku. No za mojou farnosťou boli opustené lesi, nedobité územie – ideálne pre komunitu Cenacolo. Prišlo sedem chlapcov, spoločná reč taliančina, hoci ani jeden nebol talian – sú to iba detaily, aj omšu som im začal slúžiť taliansky. Dnes je ich okolo 40, vtedy[23] sa ubytovali v malej ošarpanej budove, dnes najkrajší „palác“ v širokom okolí a o parku okolo (o bývalom pralese) ani nehovoriac. Po vyše desiatich rokoch môžem potvrdiť, kto chce sa oslobodiť od drog a alkoholu tu nájde bezpečnú cestu.

Objavili sa však aj horšie závislosti, tzv. nelátkové, alebo zvykové, chorobné správanie (nákupná horúčka), pripútanosti na komunikačné prostriedky, hracie automaty, internetové zábavy – diskutné skupiny, sociálne siete.[24] Toto všetko vytvára dojem, že som spoločenský, že patrím ku skupine, patrím niekomu, som dokonca úspešný – teda šťastný. No realita je dramatická, vytriezvenie na rozdiel od drog sa skončí rýchlo a tragicky – neraz samovraždou. Najhoršie na tom je, že okolie si to ani veľmi nevšimne. Koho dnes trápia deti držiac v ruke neustále mobil, sediac doma pre obrazovkou? V Kórei majú už vyše 100 ústavov, kde sa snažia liečiť deti – závislých na obrazovke rôzného druhu. U nás zatial kórejci iba vyrábajú novšie a novšie obrazovky (pre naše deti).

Zvlášť zákernou závislosťou sú tie tzv. sexuálne, ktoré radi vyhladávajú chlapi, bez rozdielu či sú ženatí alebo nie. Porno stránky sú ľahko dostupné dokonca aj deťom – a zdarma.[25] O následkoch je pomerne dosť dostupnej literatúry, no rodičia sú natoľko naívni, že to ani nepredpokladajú. Cez lákavé reklamné web stránky sa rozmáha aj obchodovanie s ľudmi, s dievčatmi[26], ktoré túžia po lacnej kariere vo svete módy – tiež známa tematika aj vo svete filmov (Selling Innocence, americko-kanadská filmová dráma, 2004 (16), rež.: Pierre Gang).[27] Podľa svetovej známej štatistiky až 80% vzdielanej internetovej informácie medzi ľudmi má sexuálny podtón. Vieme aj to, že okolo 70% obchodovanie s ľudmi má tiež sexuálny charakter (z toho 95%-tách obete sú ženy), rapídne rastie aj záujem o detské porno, údajne z jedných málo kontrolovaných krajín je práve Slovensko.[28] Na poslednej medzinárodnej konferencii, organizovanej v Budapešti (k nám najbližšie sídlo Interpolu) predniesli svoje šokujúce štatistiky najznámejší odborníci kriminalistiky (Europol) v tejto oblasti: Mary Aiken; Teresa Kettlekamp – poradkyňa po pri Biskupskej konferencie USA, v sekcii zaoberajúc ochranou mládeže pred kiberkriminalitou; Thomas Lickona; Dávid Horváth a zo Slovenska autor tohto článku.[29]

Illúzia slobody – na toto upozorňuje Kukaň vo svojom štúdii. Závisláci si v sebe pestujú falošnú predstavu, že sú vlastne slobodnejší, než bežní ľudia. Samotná túžba po slobode je základnou ľudskou túžbou, dokonca až živočíšnou. Nikto sa tomu nemôže dlhodobo odolať, a preto predstava, byť nezávislým, slobodným dokáže motivovať aj toho najjednoduchšieho človeka. Skutočnú slobodu však ťažko nájsť, skôr či neskôr každý sa stane otrokom niečoho (peniaze, práca, zábava, sex, svojvôla...). Ak spomínaná terapeutická komunita Cenacolo má úspech, tak vdaka tomu, že oni sa stanú „otrokmi“ v dobrom slova zmysle vlastnej komunity, kde žijú. Stanú sa závislými na novozískaných priateľoch v rámci komunity. Majú všetko spoločné, delia sa o všetko, žijú z práce vlastných rúk, zdielajú svoje zážitky, spoločne si plánujú budúcnosť.

„Najnebezbečnejším otroctvom je falošný pocit slobody.“ (Johann Wolfgang Goethe)    

Závislý človek v sebe pestuje falošnú túžbu po šťastí – po niečom, čo už raz zažil a to veľmi jednoducho a rýchlo (stačila istá dávka, alebo aj výhra na počítači). No pritom prestane pestovať reálne ľudské vzťahy, vyhýba sa tým, ktorí ho nechápu. Po čase ich začne klamať, sľubuje hocičo, len aby mal pokoj od nich. Okolie si to uvedomuje až keď už ide aj o peniaze, ktoré si najprv iba požičia, neskôr aj ukradne, aj od tých najbližších, „najdrahších“. Zodpovednosť však dokáže veľmi elegantne zhadzovať na iných a bez najmenších výčitiek svedomia. V ňom svedomie už ani nežije, je uspaté na dlho.[30] Ak ešte svedomie ako tak žije, dokáže ho uspať – najde dokonca svetoznáme vzory, argumenty k tomu, že veď je to normálne, netreba to dramatizovať. V roku 2018 som zostavil kalendár na každý deň, aby hlavne rodičia videli, že to, čo sa deje, nie je hra – na každý deň sa už najdú obete závislostí.[31] Zvlášť dramatické môžu byť osobnosti, ktoré ľudia bližšie poznali, či už z médii alebo z osobného života. Pani doktorka Laczová vo svojej habilitačnej práci uvádza príklady za posledných 50 rokov.[32] Dobre vieme, že dnes každý sa chce informovať samostatne, „vy-googluje“ odpoveď na všetko – aspoň má dojem. Napriek tomu vieme, že tie najpotrebnejšie informácie sú buď „utajené“ alebo najlahšie dostupné. K ním patria osobné svedectvá, životopisy. Jedným najautentickejším dielom je Tovar, napísané ako autobiografia Tatiany Melisovej.[33]

Medzi prvými publikáciami sa objavil životopisný príbeh môjho spolubrata, francúzkeho jezuitského kňaza, André Duvala SJ, ktorý sa stal alkoholikom. Autentickým spôsobom opisuje, ako sa to všetko dialo, nebadane, navonok nevinne. Jeho príbeh, ako sa mu podarilo dostať sa zo závislosti na alkohol je skutočne ojedinelý. Jedného dňa si človek uvedomuje, že nič nezmôže z vlastných síl, ani nenávisť voči samej sebe nepomôže... (Prečo je noc taká dlhá?, str. 124.). Na Slovensku od Igara Uhriňáka sa publikovalo Denník alkoholika, a to od roku 1994 (vyd. M. Vaško 1995). Hoci Duvalová kniha je z roku 1986, a odhliadnúc od starších osvetových publikácii – ešte predvojnových - už tri roky pred francúzským kňazom Duvalom anglický kňaz Rev. Jack Marsh sa venoval tejto problematike: You can help the Alcoholic. A Christian Plan for Intervention (Ave Maria Press, Notre Dame, Indiana). Najnovšie náš bohoslovec János Zsóka (2019) veľmi pútavým spôsobom publikoval ako svoju diplomovú prácu vlastné skúsenosti s alkoholizmom (Duchovný život a závislosti).Až po tzv. nežnej revolúcii sa objavili novšie a novšie publikácie, dokonca ohľadom možnej mimoriadnej pomoci, ako je np. „canisterapia“ (Galajdová, 1999, 52. o.). Najnovšie „biblioterapia“ – publikované v katolíckom týždenníku Remény (2018).[34]          

                        Úloha rodiny - Podľa názoru Deepak Chopra (pôvodom indický lekár, žijúci v Amerike, autor viacerých publikácii) závislosti sú vlastne prejavy neuspokojených spirituálných potrieb, a iba zdravá spiritualita dokáže liečiť tieto nedostatky. Hľadanie rôzných východných spiritualít je tým jasným dôkazom. Práve preto majú cirkevné organizácie väčší predpoklad úspešnej terapie. Podobne sa vyjadril aj James Paul Pandalakaram.[35] K správnej výchove detí sú potrebné tri základné kroky k zdravému obrazu o sebe: pociť prijatia; pocit, že som potrebný a že majú zo mňa radosť, starajú sa o mňa. Teda majú ma radi (som milovaný[36]). Opakom toho je, keď sa dieťa musí snažiť splňať očakávania, a napriek tomu sú s ním stále nespokojní. Tak, ako sa iní správajú voči nám určuje náš pohlad na seba (VanVonderen, 1998, 37.). Rodina má za úlohu neustále potvrdzovať, že sme hodnotní ľudia (tamtiež, 38).Hoci si toto všetko uvedomujú aj rodičia, často sa stávajú najproblematickejším článkom terapie: neuvedomujú si potrebu, veľkosť a vážnosť závislosti ich dieťaťa. Popierajú potrebu niečo konečne urobiť, aj keď, tak iba s predstavou: robte s ním niečo, lebo my sme bezradní. Lenže podľa skúseností najefektívnejším je pomoc vtedy, ak sú ochotní aj rodičia sa zmeniť. Najčastejšie ich problematický vzťah je dôvodom duševnej/ spirituálnej nespokojnosti ich detí. Ak je ich viac, skôr, či neskôr sa objaví „čierna ovca“ – a je to dobré, lebo práve ona poukazuje na nedostatok vo výchove.

Porv. film Home Run (2018); Môj denník (YouTube);;

Použitá a odporúčaná literatúra:

BARBARIČ, S., 2004. Perly ranených sŕdc. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 163 o. ISBN 80-7165-431-0.

BÁTHORY, Z. – FALUS, I., 1997. Pedagógiai Lexikon. Budapest : Keraban Könyvkiadó, 1997. 642 o. ISBN 963 8146 44 3.

BERG, I. K., Posílení rodiny. Základy krátké terapie zaměřené na řešení. Praha : Portál, 2013. 166 s. ISBN 978-80-262-0500-5.

BODÓ, M., 2016. A gyógyulás szigetei. A Cenacolo Közösség és a függőséggel küszködő fiatalok [Ostrovy liečby. komunita cenacolo a mládež bojujúca so závislosťami]. In KORUNK. ISSN 1222 8338, 2016, XXVII. évf., 11. sz., 83-85. o.

BÖJTE, Cs., 2013. In Összefogás a gondozásra szoruló felvidéki gyermekekért. Konferenciakötet [Konferencia – spolupráca pre siroty na území Južného Slovenska]. Somorja - Győr : Jóindulat-Dobroprajnosť Polgári Társulás Somorja, Iskolakultúráért-Esélyteremtésért Egyesület Győr, 2013. ISBN 978-963-08-7568-4, 23-24. o.

CAHOVÁ, P. et al., 2010. Hyperkinetická porucha/ADHD v dospívání a dospělosti: diagnostika, klinický obraz a komorbidity. In Neurológia pre prax. ISSN 1335-9552, 2010, 6/2010, 367-371 o.

CAMPBELL, R., 2003. Tvoje dieťa a drogy. Bratislava : Porta libri, 2003.169 o. ISBN 80-89067-09-03.

CASELLA, M., 2016. Elvira anya. Az ölelés. [Matka Elvira. Objatie], Budapest : Szent István Társulat, 2016. 174 o. ISBN 978 963 277 582 1.

Cirkev, drogy a toxikománia, Pápežská rada pre pastoráciu zdravotníckých pracovníkov, Dobrá kniha, Trnava 2004.

CSERNUS, I., 2011. DROGMA. 2. kiadás. Budapest : Jaffa Kiadó, 2011. 231 o. ISBN 978 963 3971 83 7.

CUCCI, Giovanni S, 2015, Paradiso virtuale o infer.net? [Virtuálný raj alebo peklo.net? Možnosti a revolúcia, riziká virtuálného sveta], La Civiltá Cattolica, Ancora, Milano, 2015.

DOBSON, J., 2002. Kemény szeretet [Milovať v pevnom/ tesnom objatí]. Budapest : Keresztyén Ismeretterjesztő Alapítvány, 2002. 276 o. ISBN 963 9390 08 9.

DUVAL, L.A., 1986. Miért oly hosszú az éj? [Prečo je noc taká dlhá?], Budapest : Szent István Társulat, 1986, 139 o. ISBN 963 360 365 X.

ELVIRA matka., 2017. Práca ako dar. In Vzkriesenie. 2017, 8. sz. 40. o. Prvé vzd. Medugorje : Cenacolo Közösség, 2004. 106 o.

GALAJDOVÁ, L. 1999. Pes lékařem lidské duše aneb canisterapie. Praha: Grada Publishing, a.s., 1999. 160 o. ISBN 80-7169-789-3.

GALÁŠ, J.: Resocializácia v oblasti drogových závislostí. In: Kurikulá pre vzdelávanielekárov prvého kontaktu v starostlivosti o drogovo závislých v rámci projektu Groupe Pompidou. Bratislava : Generálny sekretariát Výboru ministrov pre drogové závislostia kontrolu drog, 2002, 205 o.

GAVORA, P. 2007. Sprievodca metodológiou kvalitatívneho výskumu. 2. kiad. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2007. 230 o. ISBN 978-80-223-2317-8.

GAVORA. P. 2008. Úvod do pedagogického výskumu. 4. bőv. kiad. Bratislava: Univerzta Komenského v Bratislave, 2008. 269 o. ISBN 978-80-223-2391-8.

HARSCH, H. 1990. Alkoholizmus. Hogyan segítsenek magukon a szenvedélybetegek, a hozzátartozóik és a barátaik? [Ako napomáhať alkoholikom zo strany rodiny], Eisenstadt: Prugg Verlag, 1990. 144 o.

HAUGHTON, Rosemary, 1972, The mystery of Sexuality, Paulist Press New York.

HELLER,J.- PECINOVSKÁ,O. et al. 2011. Pavučina závislosti. Alkoholizmus jako nemoc a možnosti efektivní léčby. Praha : Togga, spol. s r.o., 2011. 215 o. ISBN 978-80-87258-62-0.

KIMONDHATÓ.?! 2017. Számítógép, játékgép, szerencsejáték. 2017. 4. füzet. Drogprobléma. 2017. 2. füzet. [O závislostiach na internet; gamblerstvo; problémy s drogami] Budapest : Magyar Máltai Szeretetszolgálat Budapesti Központ, 2017. 23 o.

KOMUNITA CENACOLO. 2011. Znovurodiaca sa nádej. Stampato luglio : Komunita Cenacolo, 2011. 125 s.

KUKAŇ „Kukis“, B. 2016. Chcel som to skúsiť iba raz. 1. kiadás utánnyomata. Martin : HladoHlas Group, spol. s r.o., 2015. 140 o. ISBN 978-80-89711-44-4.

LÄNGLE, A. 2004. Értelmesen élni. Életvezetési útmutató [Zmysloplný život, smernice]. Budapest : JEL Könyvkiadó, 2004. 103 o. ISBN 963 9318 65 5.

MELASOVÁ, T. 2017. Tovar. 3. kiad. Bratislava : MarenčinPT, spol s.r.o., 2017. 291. o. ISBN 978-80-569-0031-4.

MOBILY, 2009, Mobily – ako nástroj ohrozenia. In Učiteľské noviny. ISSN 0139-5769, 2009, LVII. évf., 14.-15. sz., 13. o.

NAGY, Viliam, 2000, Anjel narkomanov, Petra, Prešov.

NAJVÄČŠÍ. 2017. Najväčší sexuálny predátor z Česka nútil dievčatá natáčať porno, polícia eviduje 163 obetí. In HLAVNÉ SPRÁVY [online]. 2017-12-07. [idézve 2018-01-20-án]. Elérhető a világhálón:

< https://www.hlavnespravy.sk/najvacsi-sexualny-predator-z-ceska-nutil-dievcata-natacat-porno-policia-eviduje-163-obeti/1232938>

OLÁH-PAULON, L. 2014. A magyar rendőrség küzdelme az emberkereskedelemmel összefüggésbe hozható bűnügyek felderítésében és megelőzésében. In Nyitott szemmel az ifjúság védelmében. A gyermekbántalmazás és gyermekprostitúció ellen [Otvorenými očami, boj proti obchodovaniu s deťmi]. Konferenciakötet. Budapest : ERGO Európai Regionális Szervezet, 2014. ISBN 978-963-12-0584-8, 33-44. o.

PASINI, W., 1990), Intimita. Al di lá dell´amore e del sesso, Arnoldo Mondadori editrice. Lonnie Barbach (1975), Guida alla felicitá sessuale della donna. Scritto per lei ma dedicato a Lui [prežívanie sexuality mužom/ písené pre ženy]. Tascabili Sonzogno ed.

POLÁKOVÁ, M. 2014. Brána je stále otvorená. In Šamorín a okolie – Somorja és vidéke. ISSN 1338-9068, 2014, XXIV. évf., 7-8. sz., 13. o.

PORUBÄN, D. 2007. Plamene závislostí. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2007. 152 s. ISBN 978-80-7162-658-5.

PRINCÍPY. 2000. Princípy liečby závislostí od drog: výskumne podložený manuál. 2000. Bratislava : Inštitút drogových závislostí CP LZD. 2000. 57 s. ISBN 80-59001-03-3.

POVAŽANOVÁ, D. 2013. Márnotratný syn v Prešove. In Cesta. ISSN 1338-1423. 2013, XI. évf., 6. sz., 24. o.

PUSS, Alexander SJ (zost. 2002), Love story a skutočný svet, Dobrá kniha, Trnava.

PUSS, A., 2013, Historia detských domovov na Slovensku, In Összefogás a gondozásra szoruló felvidéki gyermekekért. Konferenciakötet [Konferencia – spolupráca pre siroty na území Južného Slovenska]. Somorja - Győr: Jóindulat-Dobroprajnosť Polgári Társulás Somorja, Iskolakultúráért-Esélyteremtésért Egyesület Győr, 2013. ISBN 978-963-08-7568-4.

PUSS, A. 2017. Puss Sándor: FBI ügynök volt a Mikulás. In ma7 [Mikuláš bol agentom FBI -online]. 2017-16-06. [idézve 2017-12-27-én]. <http://www.hirek.sk/velemeny/20171206084124/Puss-Sandor-FBI-ugynok-volt-a-Mikulas.html >

RÁCZ, J. et. al. 2000. A drogkérdésről őszintén [O drogách úprimne]. 2. kiadás. Budapest : B+V Lap és Könyvkiadó Kft., 2000. 194 o. ISBN 963 7746 50 1.

SOJKA, J. 2005. Nádej v beznádeji. In Seredské noviny. ISSN 1338-869X. 2005, III. évf., 6. sz., 10. o.

SPRÁVA. 2015. Správa o stave a vývoji drogovej scény na území Slovenskej republiky v roku 2014 (v kontexte s historickým vývojom od roku 1989). In Prezídium Policajného zboru NAKA [online]. 2015. [cit. 2017-10-20]. Online:   <file:///C:/Users/User/Downloads/Drogov.pdf>

STUPÁKOVÁ, A. 2010. Dva roky sa starala o deti v Peru. Silvia Cubjaková: Mnoho vecí som začala vnímať úplne inými očami. In Prešovský Korzár. ISSN 1335 – 7610. 2010, XII. évf., 203. sz., 3. o.

TASR. 2008. Úspešnosť abstinujúcich závisí aj od toho, či majú zamestnanie alebo nie. In iZdravie.sk [online]. 2008-11-29. [cit. 2018-05-22]. <http://www.pluska.sk/izdravie/liecba/uspesnost-abstinujucich-zavisi-aj-od-toho-ci-maju-zamestnanie-alebo-nie.html>

VANVONDEREN, J. 1998. Ha belefáradtál, hogy mindig bizonyítanod kell [Ak si už unavený, že neustále musíš dokazovať]. Budapest : Grace Ministries Alapítvány. 1998. 207 o. ISBN 963 03 5457 8.

Wojtyla, K., Láska a zodpovednosť, prvý krát vyšla v PoľskuMiłość i Odpowiedzialność (1960). Do slovenčiny bola preložená v roku 2003. Vyd. Metodicko-pedagogické centrum, Bratislava.